Diplomové práce a tituly potvrdzujúce univerzitnú úroveň vzdelania, sú mimo kompetencií štátu, aj mimo silových a mocenských rezortov (armáda, polícia, prokuratúra, justícia…). Tak to bolo od počiatku ako vznikli prvé univerzity v 9. st. n.l..
Titul autora „diplomovky“ nemožno oddeliť od tradícií a autonómnych práv najvyšších škôl. Titulus, -í, m., v lat. znamená aj meno, napr. u Cicera: titulus consulatus znamená „meno konzula“.
V európskych školských systémoch už tisíc sto rokov, získaným titulom, sa potvrdzuje nasledovné: Študent, kandidát určitej vedy dosiahol „vrcholnú študijnú úroveň“ a môže sa slobodne vyjadrovať v danom odbore ako odborník.
Dokazovanie „dosiahnutej úrovne“ prebiehalo (od 9.st.) nasledovne: Rigorózne skúšky sa konali pred verejnosťou, skúšajúci boli profesori univerzity, všetci v danom alebo súvisiacom odbore. Okrem toho musel študent obhájiť písomnú prácu k určitej odbornej téme (dnes nesprávne „diplomovku“), o tom ďalej, lebo diplomovka nebola najdôležitejšou súčasťou skúšok, to ešte vysvetlím. Takto to platí od 9. storočia v našich európskych tradíciách a právnych definíciách zaručujúcich školám, univerzitám, autonómiu (samosprávu) a vlastnú právnu moc zákonného prideľovania titulov k menu úspešného absolventa.
Titul nie je znakom „sociálnej úrovne“, ani znakom hierarchickým, ale je znakom odbornej úrovne vedomostí, pridelený autonómnou inštitúciou ktorá sa volá univerzita, alebo jej fakulta, či akadémia. Titul je hodnota ktorú nemožno nijako odobrať, ako nemožno vrátiť čas kedy bol titul udelený, ako nemožno zmazať fakty, vedomosti v mozgu, ani potvrdenie vzdelania o úspešnom ukončení štúdia. Titul možno – iba ak – vyhlásiť za neplatný, o tom ďalej, ale nemožno ho odobrať. Je to podobné ako s cirkevným „rozvodom“ – nerozvádza sa, iba sa môže vyhlásiť manželstvo za neplatné. Je to rozdiel.
Titul je súčasť mena, je to pridané meno k pôvodnému menu, a to je tradícia ešte staršia ako sú naše univerzity. Vyššie som už spomenul titulus consulatus, ako sa to chápalo v starom Ríme na prelome vekov. U starozákonných Židov sa pridávalo nové meno napr. uznaním božskou mocou niekoho za kráľa, a ešte predtým za proroka, či úspešného vodcu, spomeňte si na meno Abram, Bohom zmenené na Abrahám, alebo Jakub na Izrael, či Šimon na Peter, Šavol na Pavol. Popisuje sa aj v starobylom Hornom a Dolnom Egypte – každý absolvent lekárskej a balzamovacej školy dostal nové meno.
Tradícia pridania mena (dnes titulu) má teda vyše štvor tisícročnú tradíciu, a táto bola prijatá aj do kresťanstva, a cez Cirkev aj do vysokého školstva.
Európske univerzitné diplomy uvádzali k titulu jednu právnickú klauzulu. Všetko latinsky, veď zakladateľmi univerzít boli králi a Cirkev, vždy uznávali autonómne práva univerzít, čo sa rozumelo expresívnym vyjadrením Alma Mater = Matka Živiteľka.
Na diplome bolo meno a mesto univerzity, potom fakulta, dátum uznania (absolvovania rigoróznej skúšky), celé meno titulovaného aj s geografickým miestom pôvodu menovaného, titul, a latinská klauzula: „titulus nomen eius atribuitur“, v preklade: „jeho menu prislúcha meno“, čo znamená, od hodiny úspešného ukončenia univerzitných štúdií, titul je súčasťou mena titulovaného, je novým menom, atribútom jeho mena!
Ak by niekto chcel odobrať (meno) titul, musel by vymazať aj mozog titulovaného – lebo inak nikto nebude vedieť o jeho vedomostiach, a ten môže zneužiť svoje vedomosti. Odobratím titulu sa vedomosti neodoberajú. Presnejšie: Ak niekto zneužil svoje vedomosti, má byť odsúdený aj s jeho titulom, aby všetci vedeli čo dosiahol, a kam padol.
Ak by sme mali zisťovať či niekto získal titulus podvodom, mali by sme zisťovať pôvodcu podvodu – univerzitu, či akadémiu, alebo fakultu – ak škola nedodržala všetky podmienky pred udelením titulu. Tento ľad je najtenší, pán premiér, veď žijeme v EÚ, a máme nejaké tradície a nezrušené zákony čo sa týka autonómie vysokých škôl.
Najprv treba dokázať čo sa zanedbalo v univerzite, až potom obviňovať titulovaného. Ak sa škole nedokáže zanedbanie povinností, potom končí aj „odoberanie titulu“. Niet čo odobrať, ten človek ho má oprávnene, a nikto mu ho nevezme.
Autonómne a tradičné právo škôl sa nedá zmeniť. Naopak, „praktizovanie pomsty“ formou „anulovania“ úspešnej minulosti titulovaného, uplatňujú iba primitívne sociálne skupiny, napr. džihádisti, t.j. skupiny ktoré zároveň „stínajú hlavy“ nositeľom pokroku. Odobratie oprávnene získaného titulu je rovnako primitívny „úkon pomsty“ ako sťatie hlavy. Tieto americké praktiky (odoberanie titulu) len potvrdzujú primitivitu sociálnych skupín od najnižších po najvyššie v USA.
Z druhej strany – neoprávnene pridelený titul je dôvodom na uzavretie školy ktorá zneužíva svoje tradičné a autonómne práva.
V prvom rade – pre titulovaného platí všeobecná právna zásada predpokladu neviny až dovtedy, kým sa nepotvrdí podvod, alebo zanedbanie v kompetenciách školy. Až po vecnom dokázaní viny alebo nedbalosti na strane školy, až potom možno anulovať konkrétne dokázané podvodom získané tituly.
Toľko k titulom ako to vysvetľuje tradícia a autonómna právna nezávislosť univerzít platná od založenia prvej univerzity Karolom Veľkým a Cirkvou v Aachene.
Diplomovka a autor. Diplóma, -atis, n., z gréckeho slova díploma = dvojjazyčná listina, znamená listinu vo dvoch jazykoch. Neskôr v Rímskom práve diplóma už pred n.l. znamenalo listinu poverovaciu a potvrdzujúcu, dekrét, alebo oprávnenie, ochranný dokument vydávaný cisárom, alebo menovanými dvornými úradníkmi.
Už som písal vyššie, písomná práca (nesprávne: „diplomová práca“, „diplomovka“) a jej obhájenie pred rigoróznou spoločnosťou univerzity bola len predpokladom k povoleniu vlastných rigoróznych skúšok pred profesorskou spoločnosťou univerzity.
Kto nepísal „diplomovku“ ten nevie o čom to je. Spomeniem len niekoľko náležitostí ktoré diplomovka musí obsahovať: Zhrnutie – autor napíše z čoho (odborne) vychádzal, čo chcel a čo dokázal, čo potvrdil, alebo objavil. Vlastná práca začína citáciami z iných uznaných odborných prác. Musia byť všeobecne uznané a prijímané už pred písaním danej diplomovky, a musí byť v práci zjavené čo chce potvrdiť vlastným výskumom, alebo či chce niečo nové pridať. V závere písomnej práce musí byť jasne definované čo sa objavilo, dokázalo, čo sa vyvrátilo a pod., s čím autor súhlasí a s čím nesúhlasí, prípadne čo konkrétne zistil. Záver – to je tá časť práce o ktorej hovoríme že musí byť originálna, autorizovaná a nesmie obsahovať žiadne cudzie názory ani cudzie zistenia, musí byť vlastná iba autorovi a prislúchajú jej autorské práva. To platilo pre stredovek.
Opovážim sa tvrdiť, ani 2 % zo všetkých diplomoviek v celej súčasnej EÚ neobsahujú autorské myšlienky. Ukážte mi komputer ktorý to dokáže vysledovať, a ja poviem, „zavrime všetky univerzity, veď je to všetko iba humbug“. No, monsier. Nie je to tak.
Opak je pravdou. Dnešné diplomovky majú za cieľ „dokazovať“ autorove vedomosti, ako autor rozumie otázkam v danej odbornosti, vie ich skúmať a interpretovať, vie kde začať s výskumom. A to už je iná parketa, a v takomto prípade je až 98 % všetkých „diplomoviek“ EÚ správne napísaných, a korektne obhájených.
Rozdiel je v chápaní obsahu a významu starej písomnej práce v stredoveku a v obsahu diplomovky dnes.
Položím otázku: Ak študent obhájil svoju „diplomovku“ pred skúšobnou spoločnosťou univerzity, kto dokáže, že ju neobhájil? Dokázať možno len jedno: Nekompetentnosť skúšobného spoločenstva univerzity. Ak medzi skúšajúcimi nebol profesor, ak skúšajúci neboli kompetentní v danom odbore, potom ani skúška nebola legálna, ergo je neplatná, a neplatný je aj pridelený titul.
Zákon na odoberanie titulov by bol opäť americký hon na čarodejnice. Primitívnym vyhlásením „diplomovky“ za plagiát by sme mali odoberať pridelený titul? Cítite tú sprostosť? Veď dnešné úspechy vied nedovoľujú študentom nič nové objaviť, môžu len dokazovať že sa oboznámili s problémami v danom odbore.
Neobhajujem nikoho, ani Gröhlinga, ani Kollára, iba ukazujem na nesprávne začaté riešenie problému. Ak niekto pochybuje o rigoróznych skúškach, môže ísť a zúčastniť sa ako verejnosť. Tento právny aspekt, pred vyslovením obvinenia, nikdy nebol vyskúšaný. Ba naopak, streľba obvinení od boku sa aplikuje ako na divokom západe. Politických kovbojov už mám po krk, je mi z nich zle, vrátane obvinení komunistov an-blok, bez priznania obrovských sociálnych úspechov aké sa dosiahli od r. 1945 do r. 1989. Je to rovnaké obvinenie ako keby sme súčasnú Cirkev obviňovali za inkvizičný terorizmus v stredoveku, hoci to by už bolo bližšie k pravde, lebo sama Cirkev stavia na svojom dvoj tisícročnom trvaní.
V súčasnosti by som zrušil každé skúmanie autenticity „diplomoviek“ lebo ide o laickú predstavu že každý „diplomant“ je génius a dokáže byť autentický v oceáne nových vedeckých informácií. O tom netreba diskutovať – ani jediné percento diplomantov nie sú géniovia, nemôže ani jeden povedať, že má niečo vlastné. Aj Cirkev učí: „Nič nemáme z vlastnej tvorby, všetko sme dostali“.
Každý „diplomant“ je len pozorovateľ, a má dokázať že rozumie pozorovanému. Odkiaľ má vziať „autentické vedomosti“?
Ak ste prečítali blog pozorne až sem, zrejme už chápete prečo je „vládny hon a stínanie hláv titulovaných diplomantov“ iba primitívna USA-móda. A ani sa nečudujem. Matovičov dôverný priateľ Lipšic má dva americké metre. Jeden na všetkých ktorých treba podseknúť, a jeden svoj pre seba. Ten prvý je číre tvrdenie bez dôkazov (napr. „Husajn má jadrové a chemické zbrane“), bez svedkov; a ten druhý je zamlčaná pravda (napr. „Hoover bol transvestita a homosexuál“).
Prax dvojitého metra: Matovičov kandidát na GP klamal keď tvrdil že išiel „primeranou rýchlosťou“, klamali aj súdni znalci, veď sa preriekli, defraudovali fakty, tvrdili: „Nenašli sme brzdnú dráhu, musel ísť pomaly“ – a to je faux pa – Lipšicovo auto malo antiblock systém na najvyššej úrovni, brzdil už pred nárazom do obete, ale auto nemohlo mať šmyk, ani brzdnú dráhu práve pre vyspelosť brzdného systému jeho auta. Okrem toho, boli oneskorené záznamy a merania okolností nehody, znalci prišli príliš neskoro, a vtedy pršalo. Faktami ostáva: Obeť bola zrazená vysokou rýchlosťou vozidla na prechode pre chodcov v obci.
Obeť – dvojmetrový vysoký muž – letel vzduchom najmenej 8 metrov, štvornásobok svojej výšky – čo bolo viditeľné a merateľné priamo na videu na You Tube. Rýchlosť auta bola v momente keď začal brzdiť najmenej o 50% vyššia ako predpísaná rýchlosť v obci, vyše 110 km/h. A takýto človek má byť generálnym prokurátorom? Je to iná téma, ale súvisí s dvojakým metrom ktorý chce vláda Igora Matoviča uviesť do života v našich „zákonoch“ v právnickom termíne „odoberanie titulov“.
Nemôžem si odpustiť ešte otázky:
Ako to že odsúdený Lipšic robil a robí advokáta? Prečo neplatí pre Matoviča a Lipšica zásada vylúčenia spoločných záujmov predsedu vlády a GP? Veď Lipšic bol obhajcom Matoviča, a vtedy použil všetky svoje možnosti a vplyv na previerku Matovičových archívov, keď Igor bol obvinený z daňových podvodov. Lipšic si tykal s vyšetrovateľmi a Matovičovi vopred garantoval úspech v obhajobe… Ako to dopadlo je vedľajšie, oni sú spojení pupočnou šnúrou tajomných právnych výhybiek v prospech jedného aj druhého.
To je ten druhý americký meter ktorý Matovičovi aj Lipšicovi vyhovuje. Obidvomi metrami bude tlačiť na svojich koaličných partnerov aby splnili čo si Matovič želá…
To je rovnaký dvoj meter ktorý v osemdesiatych rokoch minulého stor. podrazil nohy komunistom, keď sebe prideľovali privilégiá hoci v zákonoch ich nemali.
Nežnou revolúciou mali byť takéto móresy odstránené.
No milý Lipšic priniesol z USA (kde vraj študoval právo) podobný dvoj meter, ale aj prax zavedenia dvojitého metra do zákonov, aj do justičnej praxe. Horšie ako za „papalášizmu“.
Je to zlučiteľné s našimi predstavami o právnom štáte? Toto sme chceli po r. 1989?
Ďakujem za trpezlivosť každého čitateľa. Nech Boh žehná spravodlivých. Amen.
Bezny clovek nemoze uverit, ze by mohol byt tak ...
Malinka ,oni nikdy nežili ,oni len živorili ...
Lebo nic lepsie im PS nenaslo. Aspon vidis, preco ...
Ziju iluzii stastneho Slovenska, kde je problem ...
Malinka ,práve tých, ktorých najmenej zaujímali... ...
Celá debata | RSS tejto debaty